Trnava, Divadlo Jána Palárika – 10.decembra v Roku zasväteného života a v Roku Sedembolestnej Panny Márie na Slovensku 2014
V deň 80.výročia smrti Ferka Urbánka sa v Divadle Jána Palárika v Trnave uskutočnila reinštalácia busty Jána Palárika v Divadle Jána Palárika v Trnave. Palárikova busta bola premiestnená do foyeri divadla, kde ju požehnal doc. Pavol Zemko, predseda Haulikovho inštitútu v Trnave a člen Kultúrnej rady TTSK. Prítomných privítal riaditeľ divadla Emil Nedielka. Potom pozval všetkých prítomných hostí na prvé poschodie, kde bolo pripravené vedľa busty M. Sch. Trnavského odhalenie repliky busty Ferka Urbánka od autora Jozefa Pospíšila, do bronzu ju odlial Ladislav Sabo zo Serede, člen Kultúrnej rady TTSK. K prítomným sa najskôr prihovoril so životopisnou črtou teatrológ PhDr.Anton Kret, CSc. Potom bustu odhalil Anton Kret spolu s Pavlom Zemkom, ktorý Urbánkovu bustu požehnal a následne sa príhovorom prihovoril prítomným. Všetci zúčastnení sa napokon odobrali do Zrkadlovej sály, kde riaditeľka Divadelného ústavu Mgr.art. Vladislava Fekete spolu s kurátorkou otvorili výstavu o Ferkovi Urbánkovi. [1]
Príhovor doc. Pavla Zemka, Th. D., predsedu Haulikovho inštitútu
Vážený pán riaditeľ Divadla Jána Palárika v Trnave, rodina Ferka Urbánka, zástupkyňa Trnavského samosprávneho kraja, podpredsedníčka Haulikovho inštitútu, členovia Miestneho odboru Matice slovenskej, zamestnanci a priaznivci Divadla Jána Palárika v Trnave ako i vy všetci milí hostia!
Trnavský hudobný skladateľ, Mikuláš Schneider – Trnavský, vo svojich spomienkach pod názvom: Úsmevy a slzy, v kapitole Zo srdca spomína, že napísal slovenskú učebnicu spevu a „Keďže som v nej nechcel uvádzať len zmáme slovenské ľudové piesne, ale spestriť ju i piesňami novými, požiadal som nášho milého a populárneho spisovateľa baťka Ferka Urbánka, aby mi napísal niekoľko básničiek pre školskú mládež, ktoré by som pre svoju učebnicu zhudobnil. Baťko Urbánek mojej žiadosti veľmi ochotne vyhovel a napísal mi pätnásť takýchto veršíkov. Boli to milučké básničky napísané v prostonárodnom slohu. Každú básničku som si raz prečítal, natiahol päť vodorovných (lepšie povedané vodokrivých) notových čiar a ako som básničku čítal znovu, vsypal som do čiar už aj notičky podľa nápevu, ktorý mi pri čítaní veršíka prišiel na um, a to bez toho, že by som bol pri tomto tvorení použil radírky, o ktorej sa hovorí, že bez nej sa komponovať nedá. Keď som bol hotový, povedal som si: Ach čo, pre školu bude dobrá! A takto som mal brevi manu hotových všetkých pätnásť piesní z jedného dňa na ndruhý. Keď som potom svojou učebnicou na ministerstve nepochodil, zahodil som ju i s pesničkami do kúta ako vyčítané noviny. Až raz ma môj dobrý priateľ nadporučík Vašek Pelikán, spevák – barytonista, požiadal o nejaké novšie piesne; mal vtedy spievať na októbrovej slávnosti. Povedal som mu, že bohužiaľ také piesne, s ktorými by sme pri takejto slávnosti mohli vystúpiť na sklade nemám. Mám tu – povedal som mu – iba nejaké drobizgy, sú to ale pesničky také skromné, že sa s nimi nemôžeme postaviť pred slávnostné obecenstvo. Keď bol na ne zvedavý, vyhrabal som odniekiaľ tie zahodené pesničky zo spevníčka učebnice. Vašek bol výborný spevák; sadol si ku klavíru a on spustil zamatovým barytónom: Hoj, vlasť moja! – Potom sme ich brali jednu za druhou. Vašek zajasal: Mikuláš, ty hovoríš, že s týmito drobizgami nemôžeme vystúpiť? – no uvidíš, čo to urobí!! 28.októbra sme vystúpili. Začali sme piesňou Hoj, vlasť moja.Ja som šuhaj z Trenčína. Keby som bol vtáčkom...keď sme predniesli Ružičky, obecenstvo nás nechcelo pustiť z pódia; museli sme pieseň vždy znovu a znovu zopakovať. Vašek ma objal (i ja jeho) a povedal mi: Čo som tým drobizgom predpovedal!? Keď sme piesne prednášali v Martine, úspech sa zopakoval. V roku 1920 vydal som tieto pesničky ako cyklus s názvom Zo srdca. Titul som vzal z piesne Hoj, vlasť moja (ty zem drahá ja zo srdca ťa milujem). Dnes už tieto piesne znárodneli. Možno keby ich vtedy Vašek Pelikán nebol vyforsíroval, ležali by ešte dnes zabudnuté v kúte, zaprášené a neznáme.“ [2]
Z uvedeného citátu je potrebné si smerom k nášmu Ferkovi Urbánkovi, ktorého pamätnú bustu som pred chvíľou požehnal, povšimnúť Schneidrovo slovné spojenie: nášho milého a populárneho spisovateľa baťka Ferka Urbánka. Rozoberme si to po častiach:
- nášho – Schneider zadal svoje spomienky do tlače 28.júna 1958, t.j. dvadsaťštyri rokov po Urbánkovej smrti (31.júla 1858 – 10.decembra 1934) a už v tom čase bolo definitívne každému jasné, že Urbánek nepatrí len svojej rodine, ale vďaka Bohu nám všetkým, teda každej slovenskej rodine;
- milého – jeho tvorbou boli prevažne spoločenské komédie a komédiu nemôže písať smutný človek, lebo ako hovorí latinčina: Nemo dat, quot non habet, čo znamená, že nikto nemôže dať to, čo nemá; mal teda v zmysle tohto príslovia v sebe zakódovanú milotu a tú dával a vo svojich hrách nám zanechal;
- populárneho – z rozprávania starých ochotníkov často počúvam, že na dedinách s radosťou hrali jeho divadelné hry; alebo ako sme počuli zo Schneidrovho svedectva: to čo Urbánek napísal, ľahko sa znotovalo a mimoriadne rýchlo po uvedení do života zľudovelo;
- spisovateľa –
- baťka – v slovenskej histórii sa len málokedy stretávame s týmto pomenovaním duchovného vodcu slovenského rodu; matičiari ním dodnes volajú Svetozára Hurbana Vajanského a potom tento titul prešiel na Škultétyho; v tomto ponímaní je teda baťko najstaršia, najvýznamnejšia, jedinečná osobnosť slovenského národa, s ktorou sa spájajú otcovské vlastnosti podobné tomu v rodine.
Z vyššie spomenutého plným právom tu oddnes bude Urbánkova busta bok po boku Schneidrovej, ktorý v ňom za života i po smrti videl svojho milovaného a populárneho slovenského spisovateľa, jednoducho baťka.[3]
Ďakujem všetkým, že som tu aj ja dnes mohol byť pri tom, veľmi si to vážim a ako bývalého tajomníka Spolku sv. Vojtecha ma poteší, že ak každý jeden z nás budeme tam, kde sme - ako Ferko Urbánek - pracujme pre blaho našej Katolíckej cirkvi a slovenskej vlasti! Žime teda tak, aby v našom živote platilo to, čo je aj v mnohých jeho dielach: Úsmev a radosť, lebo: Radosť rozdávaním rastie. Ďakujem za pozor
[2] SCHNEIDER - TRNAVSKÝ, M.: Úsmevy a slzy (Spomienky trnavského skladateľa), s. 152 – 155. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, prvé vydanie, 1959.
[3]Porov. ČAVOJSKÝ, L.: Ferko Urbánek alebo Náš divadelný šlabikár. Bratislava: OZ Hlbiny, 2011, 207 s. ISBN 978 – 80 – 970986 – 0 – 5.